Hráčom na Martiniku chýba dochvíľnosť, na Sardínii ma prekvapili škvárové ihriská, hovorí tréner Radoslav Rojko

Aktívnu hráčsku kariéru mu po prechode do dorasteneckého veku ukončilo zranenie kolena. Sám však hovorí, že to bolo “šťastie v nešťastí“. O to skôr sa mohol dať na trénerskú dráhu, pričom v 28 rokoch má za sebou už pôsobenie v Česku, Taliansku, na Kanárskych ostrovoch či na francúzskom ostrove Martinik. Mladý tréner a člen ÚFTS Radoslav Rojko sa chce usadiť v profesionálnom futbale, pričom začínal v tom amatérskom.

Ako tréner začínal v Novom Meste nad Váhom, kde asistoval v tíme, v ktorom nebyť zranenia, mohol stále hrávať. Po ukončení strednej školy sa na vybral študovať do Zlína, kde sa po polročnej aklimatizácii pustil do trénerského povolania. Jeho recept na získanie miesta je jednoduchý, no nie okamžite účinný. Jednoducho sa chodil pýtať do jednotlivých klubov. Prvý pokus nebol úspešný. Prijali ho až do FK Příluky (aktuálne Okřesní prebor Zlín).

Znie to jednoducho, stačí sa len pýtať.

To by som odporučil aj iným trénerom, ktorí chcú pôsobiť v zahraničí a nemajú agenta. Nech sa idú opýtať. Ľudia majú radi iniciatívu. Rovnako som si hľadal miesto v Taliansku, na Kanárskych ostrovoch či na Martiniku. V Přílukách som začal v doraste, kde som si odkrútil prvý polrok ako asistent. Potom mi ponúkli miesto hlavného trénera v kategórii U15. Káder žiakov som dokázal stabilizovať, čo vedenie ocenilo. Po asi troch mesiacoch sa objavili problémy v A-mužstve. Odvolali trénera a ja som dostal jeho miesto.

Nemalo vedenie problém s vaším vekom?

Bol som tam druhý najmladší z celého klubu. Nevedel som presne, aký prístup k hráčom zvoliť. Mal som dvadsať rokov a v tíme boli hráči, ktorí mali okolo tridsiatky. Brankár dokonca viac ako štyridsať. Dohrali sme jesennú časť, pričom takmer všetky zápasy pod mojím vedením sme remizovali. Vďaka tomu som dostal prezývku remízový kráľ. Na základe dobrých výsledkov mi v zime predĺžili zmluvu do konca roka.

Spomeniete si, v akej oblasti ste sa toho najviac naučili?

Prvý angažmán pri mužoch bol dobrou školou. Urobil som ale veľa chýb. Dokonca som nemal ani ujasnený štýl, akým chcem hrať. Tiež som mal byť ráznejší k hráčom, ktorým som dal šancu. Mužstvo sme chceli omladiť, preto som vytiahol pár mladých chalanov. Od skúsenejších zverencov som však počul, že by nemali dostať taký priestor, lebo ich celkový prístup nebol dobrý. Vraj sa chceli len ukázať pred novým trénerom. Ja som ich však poslal na trávnik, čím som si poštval starších hráčov. Niektorí sa urazili a stratil som ich dôveru. Bola to moja chyba, aj keď nie vedomá. A tiež som málo vysvetľoval svoje rozhodnutia. 

Ako sa skončilo toto pôsobenie?

Mužstvo sme zachránili v lige, čo bolo cieľom. Potom sme sa rozlúčili. Po skúsenostiach s mentálnym nastavením hráčov a ich životosprávou som usúdil, že nechcem pôsobiť v amatérskom futbale. Preto som sa zameral na profesionálne trénovanie a bol som ochotný ísť aj do nižšej vekovej kategórie. Ponúkol som sa do prvoligového Zlína. Tam som začal s tímom U12. Postupne som zaskakoval aj v iných kategóriách, najčastejšie u žiakov.

Niektorí tréneri na premiérový zahraniční angažmán môžu čakať aj desiatky rokov. Radoslav Rojko však svoju prvú zastávku v cudzine absolvoval už po piatich rokoch trénovania, keď pôsobil v klube ASD La Palma Monteurpinu na Sardínii. Mladému trénerovi k tomu dopomohol aj študentský program Erazmus.

Pôsobenie v zlínskom klube ste rozsekli zahraničným angažmánom. Prečo?

Chcel som si vyskúšať trénovanie v inej reči. Ďalšie jazyky sa učím len kvôli futbalu, pretože chcem byť profesionál. Viem sa dohovoriť po anglicky, taliansky, francúzsky, nemecky, španielsky a trochu po portugalsky. Pri zahraničnom pôsobení je to dôležité. Aj svetoví tréneri sa učia domáci jazyk krajiny, v ktorej pôsobia. Pep Guardiola sa naučil hovoriť po nemecky a anglicky, Carlo Ancelotti či Antonio Conte tiež a mohli by sme ich menovať viac. Bez znalosti reči človek nezíska takú silnú sympatiu v kabíne.

Prečo ste si ako prvú destináciu vybrali Taliansko?

Už pred nástupom na vysokú školu som sa učil po taliansky. Keď som študoval v Zlíne, naskytla sa mi možnosť vycestovať na Erazmus do Talianska. Neváhal som príliš dlho. Aj tam som si začal hľadať pôsobisko sám. V prvom to opäť nevyšlo, no v druhom ma už prijali. Bolo to v meste Cagliari. Nepôsobil som v klube, ktorý hrá Seriu A, ale v Monteurpinu, kde som sa pridal k dorastu ako asistent. Hlavného trénera som ešte nechcel robiť pre slabšiu znalosť reči. Prioritou bolo naučiť sa nový jazyk.

V čom ste sa zlepšili počas tohto zahraničného angažmánu?

Chcel som sa naučiť akceptovať zahraničnú mentalitu a žiť v inej kultúre. Nech som pripravený, ak by prišla nejaká ponuka na profesionálny prechod.

Bolo v Taliansku niečo, čo vás negatívne prekvapilo?

Zaskočili ma len ihriská. Pre teplejšie podnebie je tam ťažšie udržiavať trávnaté plochy, preto tie najlepšie boli, samozrejme, v profesionálnom klube. Keď sme netrénovali v hlavnej časti nášho klubu, tak sme boli na niečom, čo vyzeralo ako škvára. Kamene s hlinou a veľa piesku. Sklz by ste tam robiť nechceli. Mali sme až tri ihriská s takýmto povrchom, pričom na ňom hrajú aj muži. A to bola druhá najvyššia sardínska liga. Vtipné boli aj dni po dažďoch. V niektorých častiach ihriska boli až meter hlboké priehlbiny. Hospodári ich potom zasypávali pieskom.

Po pôsobení v Taliansku nasledovali Kanárske ostrovy. Ako ste sa tam dostali?

Opäť cez Erazmus. Všetko som si dohodol tak, že som sa vrátil na týždeň kvôli podpisu dokumentov. Počas pôsobenia v Taliansku som sa učil španielčinu, aby som bol čo najlepšie pripravený. Tam som si relatívne rýchlo našiel klub. Tentokrát ma prijali hneď do prvého, kde som sa bol spýtať.  Bolo to klub UD Las Torres, kde sme hrali druhú ligu.

Čím vás upútalo pôsobenie v španielskom futbale?

Bolo vidieť, že do športu idú financie. Najmä z Európskej únie. Majú výborné zázemie. Všade boli umelé trávniky. Môj jazyk bol na dobrej úrovni, takže som mal viacero príležitostí trénovať aj osamote, kým sa kolega venoval iným veciam. Mali sme tiež veľa lokálnych sponzorov, ktorí podporovali futbal.

Zaujímavou by som označil aj jednu vtipnú príhodu. Raz sme skúšali posunúť tréning na siedmu ráno. Pre veľké horúčavy sa tam trénuje buď ráno alebo večer, keď zájde slnko. No a trikrát hádajte, kto tam bol prvý. Pozerám, polhodina nič, hodina nič. Po hodine prišli dvaja alebo traja hráči a po dvoch hodinách asi polovica tímu. Až potom hospodár, ktorý nám odomkol. No a samotný tréning začal až okolo desiatej.

Akú kategóriu ste viedli?

Bol som pri staršom doraste. Dokonca sme mali v tíme Angela Di Máriu. Tento náš mal takmer 90 kíl a výšku 170 centimetrov. Bol to trochu pupkáč, no kvalitný stredopoliar s výbornou hlavou a technikou. Žiaľ, veľa toho nenabehal. V Španielsku bolo takýchto ľudí veľa. Nielen vo futbale, ale celkovo. Majú tam úplne inú kultúru stravovania. Veľa vyprážaného a sladkého. Oproti Taliansku a ich cestovinám a rizotám to bol veľký rozdiel. V oblasti, kde som bol, mali ľudia takmer karibskú mentalitu.

Objavili ste po týchto dvoch zahraničných angažmánoch oblasti, v ktorých ste sa ako tréner zlepšili?

Všimol som si najmä pokroky v interkultúrnej oblasti. Naučil som sa akceptovať iné kultúry a rozdielnosti, čo bolo po ľudskej stránke veľmi prínosné. V tom som mal ešte v predošlých pôsobiskách medzery.

Po polročnom pôsobení na Kanárskych ostrov sa Radoslav Rojko vrátil do Zlína, čo bolo tiež podmienené doktorandským štúdiom na vysokej škole. Okrem pozície asistenta v tíme U19 mal na starosti aj o rok mladšiu kategóriu. Taktické poznatky a zručnosti potom využil pri spolupráci s koučom staršej dorasteneckej kategórie, kde sa uplatnil aj ako videoanalytik. Pred predĺžením spolupráce s dorastom Zlína sa pridal k novovznikajúcemu ženskému tímu.

Pôsobiť na dvoch stoličkách nie je nič ľahké. Ako dlho ste to vydržali?

Necelý rok. Najviac mi prekážalo cestovanie. Nevadilo by mi, keby sa dalo cestovať lietadlom, no tráviť niekoľko hodín v autobuse nebolo dvakrát príjemné. Preto som sa pozície asistenta trénera pri tíme U19 vzdal.

Čo vás najviac prekvapilo na práci so ženami?

Chcel som z tých báb spraviť profesionálky, preto som mal na ne aj vyššie nároky. To bol zároveň môj najväčší problém. Vytvorili sme im tie najlepšie podmienky. Výrazné rozdiely som si všímal v psychickom a mentálnom nastavení. Viackrát som na ne síce vyletel, no brzdil som sa, aby som nepoužil žiadne vulgarizmy. Pri chalanoch sa veci vykričia v kabíne a ide sa ďalej. Dievčatá to však dusia v sebe až do chvíle, kým sa s vami osobne neporozprávajú. Treba s nimi veľmi veľa komunikovať a veci si vyjasňovať si.

Iné to bolo teda v komunikácii. Ženy sú však lepšie vo flexibilite a učenlivosti. Mužom môžete taktické veci vysvetľovať aj mesiac, a stále to nemusia pochopiť. So ženami som mal dva-tri tréningy a drvivá väčšina už všetko ovládala. Výborne a rýchlo sa dá napredovať takticky.

Ako sa skončilo vaše pôsobenie pri ženskom tíme?

V ženskom futbale bol inak nastavený hodnotový rebríček. A ja to chápem. Tie baby nemajú víziu stať sa profesionálkami. Ak by nimi chceli byť, museli by pôsobiť v Slávii, Sparte alebo ako poloprofesionálky na Slovácku či v zahraničí. Pri niektorých ma naštvalo to, že keď sme zrušili B-tím a vybrali tie najlepšie, zmenili sa im priority. Prišli párty, chaty a podobne. Po tejto skúsenosti som zavrhol aj trénovanie ženského futbalu.

Vrátil by som sa k tomu, ale už len pri profesionálnom tíme. Keďže sa naše názory s niektorými hráčkami rozchádzali, spolupráca sa zhoršovala. Chcel som priviesť nové futbalistky, no ženy v polovici sezóny neprestupujú. Nechcú opustiť kolektív. Takto sa to zhoršovalo až do zimy a potom som zistil, že už boli za klubovým šéfom. Nechceli ma, lebo som sa príliš prísne správal. Takže ma odvolali.  Na mieste šéfa klubu by som urobil to isté. Spravil som chybu aj vtedy, keď som v tíme nechal hráčky, ktoré tam pre svoj prístup nemali byť.

• 

Vďaka doktorandskému štúdiu ste vycestovali na Martinik. Ako to tam fungovalo?

Pri ženách som skončil, dokončili sme sezónu s dorastom a bol som odhodlaný znova vycestovať. Na Martiniku som si opäť hľadal klub sám. Rovnaký scenár. Prvýkrát som sa však spýtal osoby, ktorá ani nebolo z toho klubu, kde som potom pôsobil. Takže sa to celé o týždeň zdržalo.

Je štandardom, že ihriská sú všade oplotené. Zamykajú sa aj počas zápasov, aby tam nikto nepovolaný nemohol vstúpiť. Aj mňa stadiaľ vykázali, kým som nemal členstvo vo francúzskom futbalovom zväze. V tíme ASC Émulation som už mal väčšie právomoci. Pôsobil som v tíme starších žiakov, ktorý však so svojou telesnou stavbou vyzerali pomaly ako dorastenci. Veď ja som bol takmer najmenší v celom tíme. Moja francúzština už bola lepšia. Spolu s hlavným trénerom sme si vybudovali dobrý vzťah. Keď odišiel na dva mesiace do Francúzska, mohol som ho plne zaskočiť.

Bolo ťažké získať si dôveru týchto hráčov?

Tam to bolo úplne iné, predovšetkým preto, že som bielej pleti. Veľa belochov totiž na Martiniku nie je. Hráči ma kontrolovali pohľadmi. Nevedeli, čo odo mňa čakať. Ale v porovnaní s tým, ako sa v našich končinách správa k ľuďom inej farby pleti, je to iné. U nás je to agresivita, tu skôr neistota. Ľudia sú otvorení, prívetiví, ale nevedia, čo majú od bieleho čakať.

Je prístup ľudí k futbalu na Martiniku iný ako ten v Európe?

Určite, tu je taká pohodička, čo sa odráža na “dochvíľnosti”. Hráči meškajú aj viac ako 10-15 minút. Myslíte si, že tréning alebo zápas začnete v daný čas, ale to sa nedá, pretože ešte nemáte všetkých hráčov. Ani jeden tréning alebo zápas sme nezačali načas. Bežne sme trénovali s polhodinovým oneskorením. Jeden zápas sme začali hrať až hodinu a pol po predpísanom čase. To je úplný štandard. Keď som tu bol na svojom prvom zápase, tak som si myslel, že som si pomýlil čas alebo deň. Netýkalo sa to len našich hráčov, meškal aj súper.

Martinik je malý ostrov. My sme boli v strede, pričom sme cestovali na južný cíp, teda k najvzdialenejšiemu súperovi. Odchádzať sme mali hodinu a pol pred výkopom. Nikto tam vtedy, samozrejme, nebol. Vyrazili sme až desať minút pred začiatkom zápasu. Cesta pritom trvala polhodinu.

Prečo ste sa rozhodli ísť odtiaľ na Guadeloupe?

Vybral som si to. Bola to jedna z možných alternatív. Okrem toho som zvažoval aj jednu ponuku na Cypre. Pandémia mi však značne obmedzila možnosti a nakoniec sme s priateľkou išli sem. Keby prišla profesionálna ponuka, určite by som ju zvažoval. Mal som ísť na rok do Portugalska, kde dávajú priestor mladým trénerom.

Ako sa v súčasnosti venujete futbalu na Guadeloupe?

Informoval som sa v akadémii Parížu Saint-Germain. Vyzerá to dobre, ale tu byť v akadémii znamená, že hráči tam chodia len trénovať a potom sa vracajú na zápasy do svojich klubov. A je to do vekového limitu 17 rokov, čo vidím trochu ako negatívum. Celá táto ponuka je už na poloprofesionálnej až profesionálnej úrovni.